Nekonečný bál
Tak ohnivé...tak žeravé...
vášnivé ako flamengo
šialené...
smiech blázna...nad priepasťou
...okamihy života, smrti a nádeje
Logika a chaos
Na hladine sa kolíše gumená kačička a morský prúd unáša chiméry v ústrety (ne)návratného zániku. Budúcnosť sa vracia v čase. A minulosť predbehla svoju dobu. Vesmír je priveľmi geniálny na to, aby umožnil existenciu náhody a osud je len zidealizovanou predstavou ľudstva. Logika a matematika s absolútnou presnosťou maľuje dokonalý obraz existencie. No len dovtedy, kým maľba sa nezmení v gumenú kačičku. A kačička sa točí vo víre chaosu. Miera neusporiadanosti stúpa...
A čo ak kačičky hrajú domino?
Na úplnom začiatku bol len jediný domino kameň uprostred prázdnej mnohorozmernej križovatky. Kameň mal spadnúť smerom k jednej z ciest. Na výber mal z nekonečného množstva možností a kombinácií. Keď kameň dopadol, spôsobil tým v zápätí domino efekt, ktorý trvá večne a za žiadnych okolností sa nezastaví. A všetko čo sa vo svete deje, či už na úrovni kozmu, alebo kvanta sa deje ako dôsledok neustále padajúcich kameňov, ktoré majú svoju cestu už dávno dopredu danú. Nie vďaka osudu, nie vďaka náhode...ale vďaka reťazovej reakcii, ktorá funguje výhradne na základe prírodných zákonov.
Ako však prvý kameň vedel, ktorú cestu si má zvoliť? Mohol spadnúť...len tak?
Níc a dem
Prales sa ponára do noci
šaman udiera do bubna
okolo mandragory točí sa
rozprávkový príbeh...
...Smutne si zavzlykal
perníkový panáčik,
na pomoc prišiel mu
cínový vojačik...
Skúška odvahy
Karta s kráľom
Poklad a zlatý vrch
Mačka vo vreci
Krutá panna. Nevinný drak. Všetko je naopak.
A med sa rozpúšťa vo vode.
Vláčik už odchádza
Pomaly zhasína i posledná sviečka...
Cínový vojačik zatvára viečka.
O smiechu, o farbe, o hviezde...
Bol raz jeden malý chlapček.
Stále býval zamyslený, mal veľa snov a detských túžob...chcel sa stať kozmonautom.
Mal aj ocka.
Ten myslel často na prácu, mal veľa dôležitých povinností...zarábal totiž peniaze.
Keď sa ho chlapček spýtal, prečo sa nikdy nesmeje, otec ho potľapkal po ramene a povedal: „To pochopíš, keď budeš starší a budeš živiť rodinu, synak... To vieš, zo smiechu sa nenaješ...\" A vrátil sa ku kôpke spisov ležiacich na pracovnom stole.
Raz sa ho chlapček spýtal, prečo je dúha farebná. „To pochopíš, keď budeš chodiť do školy a naučíš sa princíp odrazu a lomu svetla synček...teraz sa tým netráp. Pekne sa uč a možno z teba nakoniec bude slávny vedec.“
Jednu noc sa chlapec so synom vracali domov, ale chlapček stále hľadel na oblohu.
„Čo tam vidíš synak? Pozeraj riadne pod nohy, lebo spadneš. “
„Vidím hviezdy. “
„No a? “
„Ty ich nevidíš, oci? “
„Ale hej, vidím,“ povedal otec bez toho, aby zdvihol zrak k oblohe.
„Tá jedna hviezda je iná. “
„Áno, synu, to je Polárka...musí byť iná...tá je vždy iná. “
„Ale ja nemyslím Polárku oci. Ja myslím tamtú hviezdu,“ Povedal chlapček a ukázal prstom nahor.
„Všetky sú rovnaké, je to len obloha obsiata hviezdami,“ nedal sa otec.
Tento krát sa však chlapec iba pousmial. Bol rád, že na to, aby dokázal vidieť jedinečnosť jednej konkrétnej hviezdy nemusí byť dospelý a zarábať peniaze, chodiť do školy, ba ani stať sa vedcom.
Najradšej by zostal naveky malým chlapčekom...
V koži anjela
Ráno, ešte pred svitaním
Obliecť biele krídla
Stať sa zbožným prianím.
Úsmevom omámiť
Šarmom ošáliť
Vražednou nežnosťou
Obete premeniť.
Sebeckosť
Bezcitnosť
Pretvárka
Šíriť jed čo rozožiera
To najcennejšie
Najposvätnejšie
A večné…
…dokáže len Diabol
v koži anjela.
Boj za práva lesných jahôd
Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré sa vybralo celkom samo do hlbín a nástrah veľkého nebezpečného lesa. Snažilo sa čo najrýchlejšie utiecť od svojich rodičov, pretože už ďalej nechcelo dookola počúvať tie ich večne otravné zákazy a príkazy.
Bežalo stále hlbšie a hlbšie, až sa dostalo do tmavého hustého porastu. V tom začulo niečí hlas značne namosúrene hovoriť, že vraj čo hľadá tak hlboko v lese ktorý mu vôbec nepatrí a nemá tam teda čo robiť. Dievčatko sa predralo za krovie, aby lepšie videlo, čí hlas ju to ešte aj tu v lese buzeruje. Čakalo snáď, že to môže byť čokoľvek, no nikdy by ho nenapadlo, že to bude to, čo sa pred ním zrazu objavilo. Dievča síce skríklo ako o život, no neušlo. Zostalo na mieste a vyjavene hľadelo na obrovitánsku zrelú lesnú jahodu, ktorá mu siahala vysoko nad hlavu. „Čo tak čumíš? “ spýtala sa nevrlo jahoda. Dievčatko neschopné reči podišlo bližšie a skusmo jahodu olýzlo, čo sa neobišlo bez jahodinho urazeného reptania. „Ako sa opovažuješ? Taká bezočivosť! Okamžite odo mňa zmizni. Vyzerám snáď, že sa chcem nechať na olovrant zjesť nejakému nevychovanému decku? Ha? Tak to teda nie. Som jahoda a mám predsa nejakú tú svoju hrdosť, nie? To si ešte nikdy nepočula o právach lesných jahôd? Zavolám si právnika. Ten už bude vedieť čo s tebou. „Praaaaaaaaaaavniiiiiiiiiiiiiik! “ zvolala nahlas vytočená jahoda a právnik v podobe velikánskeho banánu na seba nenechal dlho čakať. No a vtedy sa dievčatko po nie veľmi dlhom zvažovaní rozhodlo o okamžitý útek z lesa.
Nepamätalo si už veľmi, čo bolo potom, ako sa dostalo von, no jeho život sa odvtedy jednoznačne zmenil k lepšiemu. Nemuselo chodiť do školy, robiť si domáce úlohy, či počúvať neprestajné výčitky od rodičov. Naopak, bolo zrazu obklopené milými a vľúdnymi ľuďmi, ktorí sa s ním každý deň rozprávali, hrali sa s ním hry, či mu nosili výkresy s farbičkami a chválili ho za každú jednu čarbanicu, ktorú nakreslilo. Každý sa mu vo všetkom snažil vyhovieť.
Na desivý zážitok z lesa si už onedlho ani len nespomenulo...až do chvíle, kým...
„Čo sa stalo? A čo je to tu za krik? “ Spýtal sa nervózne akýsi muž celý v bielom, keď dobehol do malej, takmer prázdnej miestnôstky a plný výčitiek a očakávania hľadel na staršiu pani stojacu pri dverách. V zapätí zbadal celkom v kúte hojdať sa drobné učupené dievčatko. Po chvíli začul ženu vravieť roztraseným ospravedlňujúcim sa hlasom: „Ale nič pán doktor, len som vnučke doniesla zopár chutných sladučkých jahôdok zo záhrady, myslela som, že sa poteší a zrazu... “ hlas sa jej z úst celkom vytratil.
„Pán doktor? Je vám niečo? Pán doktor! “
Muž hľadel na košík s ovocím v jej náruči, akoby bol v tranze. „Ale nie, nie len...jedna tá jahoda...ale nič, nechajme to tak, asi som už vážne prepracovaný... “
V tom žena zdesene vykríkla, pustila košík a z neho sa vykotúľalo plno malých červených plodov. Jedna z jahôd sa po chvíli nemotorne postavila na vlastné a pomaly docupkala priamo k miestu, kde sa ešte stále monotónne hojdalo vystrašené dievčatko. Nadýchla sa a pokojným vyrovnaným hlasom prehovorila: „Ale, ale...vyhýbame sa zákonu maličká, všakže? “
Nektárové opojenie
M
Nájsť v srdci malinký kľúčik,
odomknúť šialené predstavy,
myšlienkou rozkvitnúť púčik,
bývať vo fantázii.
O
Dotknúť sa páperia,
na Zem viac nehľadiac,
tí čo smú uveria,
zaletieť za Mesiac.
T
Naučiť sa nebáť sa,
veriť v samých seba,
na hrdinu zahrať sa,
aj to niekedy treba...
Ý
Na oblohe kúsok duše,
v srdci vánok z neba,
dopadnúť letom na vankúše,
po skoku zo samého seba.
Ľ
Z tykadla kvapká kvapka...kvap.
Každý motýlik je aj húseničkou.
A naopak.
Zlé zlé zlé ďatle
Zobudím sa do nádherného slnečného rána...nechcem ešte otvoriť oči...snažím sa najskôr vybaviť si sen, ktorý sa mi pred chvíľkou zdal...usmejem sa, keď si začínam spomínať na to, čo všetko sa v noci udialo v mojich myšlienkach, v mojom podvedomí...áno...a teraz tá najkrajšia časť z celého sna...teším sa ako malé dieťa...
Zrazu zaklope o strom ďateľ...a je po celom sne...už si nespomeniem ani za svet!
Pomaly obraciam stránky hrubej knihy, ktorá tak dlho bez dotknutia ležala na stolíku vedľa postele...snažím sa sústrediť...čím som ďalej, o to silnejší mám pocit, že viem ešte menej než na začiatku...to nič...stačí len zopakovať...
...a viem všetko, som nadšená...príde tá rozhodujúca chvíľa...písmenká z knihy...jedno za druhým usporiadané v mojej mysli...
Zaklope ďateľ! Ten istý...poprehadzuje mi všetky písmenká...ako len mohol!
Bežím po lúke...teším sa a smejem s ľuďmi, ktorých mám rada...ktorých milujem...Všade navôkol les...tak záhadný...plný nádhernej vône ihličnanov...
Obzriem sa, keď začujem akési klopkanie...ďateľ! klop...klop...klop...a spadol...strom o ktorý klopal ďateľ jednoducho spadol, minul ma, no všetci zostali na druhej strane...tak blízko a pritom tak ďaleko...
Ešte chvíľku a uvidím vrchol...cítim sa nádherne...šplhám stále vyššie a nevadí mi ani vyčerpanie, ani riedky vzduch, či mínusové teploty...som silnejšia než kedykoľvek predtým...oblohe stále bližšie...za chvíľku sa dotknem oblakov...a som tam, tam kde sa nikto predo mnou ešte nedostal, pod sebou vidím celý svet...všetko...
Priletí ďateľ...začne do mňa ďobať zobákom...bolí to...neprestáva...klop...klop...zrazu spadnem z vrcholu...neobraciam sa...padám...
A vtedy sa zobudím...nechcem ešte otvoriť oči...najskôr sa snažím vybaviť si ten zvláštny sen...a spomeniem si...na podivného vtáčika i na to ostatné...pousmejem sa...veď to bol len sen...večer idem von so psíkom...všade je tma, svieti len zopár pouličných lámp, mesiac a malé veľké hviezdy...
...niečo za mnou zašuchoce v tráve...otočím sa a podídem bližšie, no nič nevidím...je tma a na zemi kopu opadaného lístia...kľaknem si a zrazu zbadám, ako pod stromami v listoch skacká vtáčik...je to ďateľ...vôbec sa nebojí...je to zvláštne...zrazu sa mi vybaví ten sen...bol taký živý...akoby to všetko bola skutočnosť...do očí mi vyhŕknu slzy...cítim strach a úzkosť...chcem ujsť...ujsť niekam ďaleko, preč z tohto sveta...niekam, kde je všetko dokonalé...a jednoduché...niekam, kde neexistujú sklamania, kde nie je bolesť...
...kde nie sú žiadne zlé ďatle...
Ale čo je v skutočnosti lepšie? Bežať preč...ľutovať sa...čakať celý život na Godota?
...Alebo naučiť sa žiť v krajine, kde žijú aj ďatle, kde mňaukajú mačiatka, ale aj revú tigre, kde existujú sklamania, ale nie dokonalosť, kde existujú náhody, ale nie dokonalosť...
...kde existuje život, ale (takže) nie dokonalosť...
„klop, klop“
Živočíš(ne)zmyselné osudy
Bláznivý stereotyp
Slimák záh(r)adný na obrázku, v kvetináči,
na povrázku domovinu sebou vláči.
Ako dáky vláčik! A ryba spolkne háčik.
Zaškľabí sa mušľa, pointa zas ušla.
Detská hra
Ešte chvíľka a čarodejník zhasne svetlá.
Pod škrupinkou tajomstva ukrýva sa ustráchaná svetluška.
Čarodej vykúkajúc z pozlátka zbadá dieťa, ako drží zápalkovú krabičku.
A už len tma.
Paradox
Na oblohe mraky, čo zakrývajú mesiac, v rúre zvyšok mäsa,
kamienok na skale, speváčka v La Scale, výčitky.
Povedala veverička. A poprela tým svoju existenciu.
Reálna (ne)realita?
Kedy je zázrak zázrakom? Keď sa udeje niečo krásne? Alebo málo pravdepodobné? Či dokonca nevysvetliteľné? Znamená to snáď, že kým ľudia nedokázali vysvetliť blesky, tak boli zázračné? A zrazu už nie sú? Má snáď niekto návod na zázraky?
Ak začne v bezvetrí lietať gumená kačka, ale žiaden génius na svete nedokáže vysvetliť, ako je to možné, bude to snáď zázrak? Ak mágia existuje, je to zázrak? A je vôbec jestvujúca mágia aj naďalej mágiou? Je jestvujúci zázrak zázrakom?
Sú ľudia bytosťami na tak vysokej úrovni, že dokážu určovať, čo je možné a čo nemožné? Môžeme vôbec niekedy dosiahnuť takúto úroveň vedenia?
Kto nám dal právo myslieť si, že to, čo my sami nedokážeme vysvetliť je nevysvetliteľné? Či dokonca magické, neskutočné, vymyslené?
A kedy je vlastne realitu realitou? Kto vie s určitosťou potvrdiť, že nežijeme v matrixe? Alebo v akomkoľvek inom...X(-e)? Existujú veci nad hranicou našeho vnímania, ktoré možno nikdy nebudeme schopní zaregistrovať?